reklama

cesta do legendárneho mesta Štiavská Bájnica

Pre každého, kto to pozná :-) Za pravopysné chibi zotpovedá njekto iní...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Cesta do legendárneho mesta Štiavská Bájnica

 od lodného chirurga Lemuela Gullivera.

 Prvá kapitola, v ktorej sa autor dostane do Kraja Nabských hradov, s kapitánom svojej lode sa vydá na prieskum neprebádaných miest, kde ho záhadne stratí ale získa nového priateľa.

Roku pána jedentisíc deväťsto deväťdesiat deväť cestoval som na lodi Horehronec, ktorej kapitán si ma prizval po takzvaných prijímacích skúškach na cestu do neprebádanej krajiny. Znova som bol teda nútený zanechať svoju rodinu a dobre vynášajúcu prax, aby som sa pustil za dobrodružstvom, i keď by moje predchádzajúce príhody priemernému poddanému našej kráľovnej vystačili hádam aj na tri životy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kapitán, inak príjemný a statočný chlap, ktorého som poznal už niekoľko rokov, túžil sa zapísať do dejín a možno aj učebníc ako ten, kto objavil zabudnuté stratené mesto Štiavská Bájnica a tiež ako prvý človek, ktorý popíše jeho legendami opradených obyvateľov.

Po dlhých a únavných dňoch nepohodlnej plavby zakotvil Horehronec pri brehoch známeho ostrova Selsko, konkrétne vo výsostných vodách Kraja Nabských hradov, kde v pralesoch stálo kedysi podľa dôveryhodných legiend starobylé stratené mesto. Tento kraj je dnes známy hlavne svojím historickým a prírodným bohatstvom, nespočetnými historickými pamiatkami, ktoré sú atraktívne hlavne pre amerických turistov a prívetivými obyvateľmi, ktorým je v celku jedno, čo sa deje s nimi či s ich krásnym, avšak ohrozeným dedičstvom. Aj preto sa náš kapitán rozhodol objaviť to stratené mesto, ktoré podľa už spomenutých dôveryhodných legiend obývalo niekoľko kmeňov stvorených miestnymi bohmi k tomu, aby sa o toto bohatstvo starali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako sme tak putovali s malou skupinkou Krajom Nabských hradov, mohli sme byť svedkom výsledku charakteristickej apatie domorodcov. Vo veľkých mestách stáli nákupné strediská, polyfunkčné domy a iné podobné výdobytky moderného trhového hospodárstva, ktorých cieľom je zhromažďovanie zahraničného kapitálu turistov, na zrúcaninách budov, zámkov, palácov, v prerobených podzemných chodbách a na podobných miestach, ktoré by bolo možné využiť aj lepšie a snáď i lepší osud by si zaslúžili. O osude ostatných pamiatok sa radšej ani zmieniť neodvážim, čo mi istotne chápavý čitateľ odpustí, pretože by som tím akiste pohoršil mnohých citlivejších, svedomitých a poctivých ľudí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Miestne obyvateľstvo, na rozdiel od ich krásnej ale zanedbanej krajiny, bolo oveľa príjemnejšie a prívetivejšie a keby nedajbože čitateľovi daktorý vystatovačný cestovateľ, v túžbe po sláve a uznaní, vyrozprával nezmyselné historky o ich hroznej povahe a nevídanej lenivosti, tak nech čitateľ posúdi pravdivosť jeho slov dľa vlastného svedomia, avšak ja si dovolím tvrdiť, že takýto človek je zrejme luhár, podvodník a nanajvýš nedôveryhodný človek. Lež i napriek milému privítaniu prišli sme čoskoro o tú časť posádky, ktorá sa s nami vydala na prieskum do vnútrozemia. Statoční, silní a svetaskúsení chlapi keď uvideli tú spúšť, vytratili sa pod rúškom noci a vrátili sa na našu loď, čo som bol pripísal ich nevzdelanosti a poverčivosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zostali sme teda len ja a kapitán, ktorý sa tak ľahko bársčoho nezľakol a vzal si do hlavy, že ak sa nám podarí objaviť staré národy Štiavskej Bájnice, zjednotí ich a povedie do boja proti vyčíňajúcemu démonovi Nevedomosti. Bohužiaľ osud a možno i iné záhadné sily nechceli, aby sme pokračovali v našej ceste spoločne a tak sa stalo, že sa mi kapitán jednej daždivej tmavej noci stratil kdesi na ceste cez hlboký temný prales.

Sám, zúbožený, premoknutý až na kosť a nesmierne vyčerpaný dostal som sa do malej dedinky, ktorú domorodci Raž nad Rohom volali, kde v jedinej miestnej putike zoznámil som sa s istým svetaznalým chlapíkom menom Šetlup, ktorý každému tvrdil, že on cestu do Štiavskej Bájnice veľmi dobre pozná, nakoľko bol jedným z tých mála vyvolených, ktorým sa dostalo to šťastie uvidieť prorocký sen, čo vám ponúkne možnosť stať sa členom jedného z bájnych kmeňov tohoto mesta. Vraj tú možnosť zatiaľ nevyužil len preto, lebo mu k tomu chýbali pádne dôvody. Nikto tomu chudákovi však neveril a len si posmech z neho robili, ja som však využil príležitosť a dal som sa s ním do reči. Po niekoľkých krčahoch miestneho moku ponúkol sa mi, že ma do Štiavskej Bájnice zavedie, pretože ja budem akiste tým pádnym dôvodom, na ktorý tak dlho čakal. To bol počiatok nášho dlhého a plodného priateľstva.

Druhá kapitola, v ktorej sa autorovi pošťastí objaviť bájne mesto, spolu s jeho priateľom ho zajmú bojovníci neznámeho kmeňa, stretnú sa s ich panovníkom a autor predstaví čitateľovi dejiny miestnych národov.

Zaobstarali sme si teda zásoby obživy a pitnej vody na niekoľko dní a vybavenie na prežitie v miestnom pralese plnom rôznych neznámych druhov zvierat, hlavne ostré písacie potreby a takzvaný xedin, čudný to predmet, o ktorom nám nikto z miestnych nedokázal povedať na čo presne slúži, iba toľko, že je nesmierne nevyhnutný k prežitiu v pralese.

Po týždni úmorného putovania vlhkými a nebezpečnými miestami, keď sa nám minuli zásoby, teda sme už nemali čo jesť a Šetlup bol nútený vychytať zopár múch z mojich poznámok, aby sme mali aspoň na riedky guláš, dorazili sme k monumentálnym zrúcaninám pohltených dažďovým pralesom. Nebolo pochýb, to, čo sme mali pred sebou muselo byť istoiste legendárne stratené mesto Štiavská Bájnica, známa svojimi starobylými stavbami, záhadnými národmi a nehorázne zlým pivom.

Keď sme vstúpili medzi machom a popínavými rastlinami obrastené múry, zacítil som, okrem zápachu zatuchliny a pocitu nekonečného obdivu k dávnej kultúre, aj množstvo pohľadov, ktoré sa na nás upierali spoza popadaných kameňov. Chcel som svojho spoločníka upozorniť, že nás akiste ktosi pozoruje, lež už sme boli obkľúčený neznámymi bojovníkmi a tak som od upozorňovania upustil. Bojovníci mali na hlavách drevené vyrezávané masky, ktoré sa na nás škerili ostrými bielymi zubiskami, v rukách držali oštepy namierené na nás a štíty zdobené maľbou, zobrazujúcou ich živú bohyňu, prísnu ale milosrdnú Matku.

Ja, ako svetaskúsený cestovateľ, prefíkaný dobrodruh a školený vzdelanec, po ľahkom matematickom úkone zhodnotil som našu situáciu a poradil som Šetlupovi, aby sme sa tejto početnej prevahe radšej vzdali. Tak sa i stalo a bojovníci kmeňa Ekmuzov, ako títo hrdí a krásni ľudia nazývali svoj ľud, nás zaviedli k svojmu kráľovi, panovníkovi mesta Štiavská Bájnica.

Panovník žil v prepychovom Belasom paláci so svojou božskou manželkou Matkou, odtiaľto vládol národom Ekmuzov a Konzorov a čitateľ si akiste ani predstaviť nedokáže, aké ohromné bolo moje prekvapenie, keď sme pred neho predstúpili a ja som zistil, že to nie je nik iný, ako kapitán lode Horehronec, Snílek Stískal Zámsky.

„Vitaj, priateľu.“ prihovoril sa mi vľúdnym hlasom „Vidíš, predsa som to dokázal! Objavil som bájne stratené mesto a teraz povediem kmene Ekmuzov a Konzorov k víťazstvu v boji proti Nevedomosti. Už nikdy viac chátranie dedičstva! Najskôr ich však musím vymaniť spod vplyvu Reštartárov, čo sa mi doteraz, musím sa ti priznať, ešte úplne nepodarilo, aby si svet konečne uvedomil, že moji poddaní tu majú inú úlohu ako tento veľký a bezpochyby vznešený kmeň a že sú aj oni rovnako veľkí a bezpochyby vznešení.“

Potom nás panovník pohostil vo vlastnej rezidencii, pričom sa pustil do siahodlhej unavujúcej prednášky o dejinách mesta, aby sme pochopili súčasnú problematickú a prenáramne komplikovanú situáciu. Svoju monotónnu reč prerušoval iba krátkymi pauzami, aby sme náhodou nepospali. Veď práve kvôli tejto jeho nevídanej paranormálnej schopnosti ho jeho poddaný Pánom Sna tiež prezývali.

Tak sme sa dozvedeli, že, podľa jeho vlastnoručne vypracovanej koncepcie dejín národov mesta Štiavská Bájnica, v období mocného kultu prišiel na toto miesto kmeň Obyvateľov, najstarší a kedysi mocný, dnes však už len bezvýznamný štiavskobájnický národ, žijúci v súčasnosti rozptýlený po Kraji Nabských hradov. To oni vystavali najstaršie budovy, lež v časoch, keď začala kultúrna fáza zbierania, ktorej výsledkom sú ringčury, záhadné však bezvýznamné predmety, prestali sa o svoje mesto a ostatné výdobytky svojej kultúry zaujímať.

V období emočného poznania ich potom z pralesa prepadol bojovný a krvilačný kmeň Tézarov a keďže sa už Obyvatelia o nič nezaujímali, tobôž o svoju bezpečnosť, ľahko a elegantne ich dobyli. Tézarovia boli telom i dušou praví bojovníci a tak sa pustili do boja s Časom, vypracovali nemalé množstvo uchovávacích rituálov a celú filozofiu týkajúcu sa otázok typu: „Prečo vlastne uchovávať?“, „Čo zachovať?“, „Na čo sú dobré tie staré haraburdy?“, „Prečo si to všetko máme pamätať?“ a hlavne: „Kto je tá čudná ženská?“.

Tá posledná otázka sa začala objavovať prevažne v období reprezentatívneho náboženstva, keď sa medzi Tézarmi zjavila prvá z dlhej línie živých bohýň Matiek. V tých dobách sa všetko počalo meniť a z kedysi tak jednotných Tézarov vznikli dva národy, Reštartáry a Múzkonzory. Reštartáry sa potom odvrátili od bohyne Matky a hlavným rysom sa stal prenáramne dôležitý Rituál obnovenia Krásy, pričom charakteristickým zvykom Múzkonzorov bolo vyhľadávanie a schovávanie čohokoľvek. Tieto rozpory neskôr vyústili i do niekoľkých ozbrojených konfliktov, avšak tie pramálo zaujímali Obyvateľov, ktorí sa čoraz viac odvracali od vlastných dejín.

V období objavovania prestíže sa rozhodlo opustiť Štiavskú Bájnicu jadro kmeňa Múzkonzorov, aby sa pripojili k novému nábožensko– filozofickému hnutiu Vedcov. Zvyšok kmeňa sa potom rozdelil na dva znepriatelené tábory, medzi ktorými prebiehali o prestíž a autoritu i niekoľko storočí trvajúce ľúte bratovražedné vojny, ktoré, ako inteligentný čitateľ istotne vie, nikdy nekrášlia dejiny niktorého národa. Tak sa potom prihodilo, že jeden z táborov, vtedy už samostatný kmeň zvaný Ekmuzovia, s bohyňou Matkou a vládcom na čele prerušil akékoľvek styky, i tie vojnové, s druhou stranou. Druhá strana bola takto nútená uchýliť sa pod patronát vtedy už mocných Reštartárov.

To sa však dostávame do neslávneho obdobia kultúrneho zatmenia, v ktorom by sme akiste mali hľadať počiatky sporov o podstatu uchovania, objavujúce sa i dnes medzi pravými Reštartármi, ktorí vo svojich rituáloch kládli dôraz na obnovenie Krásy a medzi tímy pôvodne Múzkonzormi, ktorí sa kedysi odtrhli od Ekmuzov, aby zdieľali spoločný osud s Reštartármi, však v tomto období už nazývajúcimi sa Konzory, ktorí kládli hlavný dôraz na uchovanie Podstaty hmoty.

Všetky tri nové národy, teda Reštartáry, Ekmuzovia i Konzory, sa dľa svojho najlepšieho svedomia snažili dokázať vlastnú pravdu a tak z celej sily uchovávali po svojom všetko, čo im prišlo pod ruky. Tieto ich snahy nakoniec dospeli k tomu, že vyhnali prapôvodných Obyvateľov a úplne sa pred zvyškom sveta uzavreli, zo strachu pred cudzincami ohrozujúcimi ich uchovávacie tendencie. Tak sa stalo zo Štiavskej Bájnice legendárne a hlavne stratené mesto. Dlhé stáročia tak táto prezaujímavá kultúra chátrala a živorila v pralese, až kým sa nová uvedomelá Matka neobjavila a tiež „vládca z vonka“ v podobe lodného kapitána Snílka Stískala Zámskeho. Dvojica týchto mesiášov tak zahájila obdobie informačných médií a ihneď po tomto úžasnom zahájení zaviedli niekoľko dôležitých a svetoborných zmien. Zjednotili kmene Ekmuzov a Konzorov, aby ich tým posilnili, a ruka v ruke s mocným a vznešeným spojencom, Reštartármi, pustili sa do boja s ich úhlavným nepriateľom, Časom. Nový vládca zmenil hneď niekoľko konzorských uchovávacích rituálov, ktoré sa mu zdali zastaralé a neveľmi efektívne, aby tak tento národ, ako sám rád hovorieval, vytiahol z bahna praktizovania kultu a vyzdvihol ich tak na úroveň duchovne a teoreticky založených Ekmuzov.

Hlavným tabu sa vtedy stal akýkoľvek telesný styk s uchovávaným materiálom, čím túžil posilniť ich duchovný styk s Podstatou hmoty. Nevyhnutné uchovávacie rituály mali potom vykonávať akýsi skúsení otroci. Keďže sa však nenašiel nikto, kto by sa toho ujal, nakoľko tu nebolo už Obyvateľov, a svet zatiaľ žiadnu dôveru neprejavil k týmto prevratným praktikám, zostala táto nová koncepcia zatiaľ iba na úrovni teoretickej ideológie.

Po tomto vznešenom a estetickými zvláštnosťami oplývajúcom monotónnom prednese nás veľkolepí vládca nežne prebudil a pozval nás oboch, aby sme u nich ešte chvíľu pobudli, užili si ich pohostinnosti a hlavne posúdili jeho doterajšiu prácu. Jeho milú ponuku sme ani ja, ani Šetlup odmietnuť neodkázali. Prijali sme ju teda a poďakovali sme sa mu za jeho veľkorysosť a preveľkú láskavosť.

Tretia kapitola, v ktorej autor predstaví zvedavému čitateľovi niekoľko zaujímavých zmien a zopár nových zvykov domorodcov, autor je panovníkom požiadaný o pomoc a po mnohých úvahách vstúpi do jedného z kmeňov.

V Štiavskej Bájnici strávili sme s mojím milým spoločníkom Šetlupom príjemných sedem dní, pričom nám bolo dovolené vzhliadnuť to nadľudské úsilie, ktoré vládca a bohyňa Matka vynakladali pre záchranu svojich dvoch národov. Vládca zaviedol napríklad takzvané Obete pre vec, ktoré, ako sám tvrdil, odovzdával Veľkým zlým duchom Katadaarom, aby tak uspokojil ich záhadné potreby, aby sa tieto prapodivné bytosti zľutovali nad ich poddanými, aby tieto kmene neodstránili z povrchu zemského a aby boli tak láskaví a darovali im akúsi božskú akreáciu, nevyhnutnú k existencii každého miestneho národa.

Napísal tiež hneď niekoľko svätých kníh, v ktorých sa ráčil zaoberať podstatou kultu Uchovávania, popísal mnohé rituáli Ekmuzov a Konzorov, opísal pradávne hľadanie Podstaty hmoty, nekonečný boj s Časom a vypracoval v nich celú nábožensko – filozofickú ideológiu Ekmuzov. Za ten krátky čas, čo mu bolo dožičené stráviť zatiaľ v tomto meste ako panovníkovi, skutočne dokázal, že je tohoto vznešeného titulu hoden a nikto, okrem jeho ušľachtilej osoby, sa nemôže rovnať urodzenej bohyni Matke.

Niekoľko takýchto jeho prác sa poštovými holubmi, o ktorých sme ja ani Šetlup samozrejme nič nevedeli, pretože sme v tej dobe ešte blúdili veľkým selským pralesom, dostalo aj do okolitých miest, aby tak zviditeľnili novoobjavené národy Štiavskej Bájnice. Obratom sa však vracali nepekné odozvy od vládnucej náboženskej skupiny Kraja Nabských hradov, Vedcov, ktorí nevyberane a nanajvýš pohŕdavo útočili na nový pokrokový kult, popierali potrebu zmeny, niektorí dokonca i existenciu samotnej Matky a vládcu, chceli znova uvrhnúť kmeň Konzorov do bahna praktizovania kultu, kam vraj podľa nich jednoznačne patria a Ekmuzom by najradšej znova nasadili jarmo sluhov staronových Múzkonzorov. Títo zbabelí, nevedomí, spiatočnícky neprajníci odmietali myšlienku, s ktorou sa ja, napriek mnohým príkoriam, ktorých sa mi neskôr dostalo, plne stotožňujem, teda, že Podstata hmoty je niečo viac ako púhy fakt a hrdinský boj s Časom o jej záchranu nie je len atrakcia trhových kúzelníkov ale zložitý súbor mnohých rituálov a zvláštneho pohľadu na svet.

Takéto rúhačské a nanajvýš poburujúce diela duchov zlých a neprajných sa potom verejne upaľovali na nádvorí Belasého paláca a i ja spolu so svojím verným druhom sme mali neskôr tú česť zúčastniť sa takýchto bohommilých akcií.

Po týždni príjemne strávených chvíľ medzi týmito jednoduchými avšak vznešeným ideálom holdujúcimi ľuďmi prišiel deň nášho odchodu a tak som si zbalil svoje poznámky, pomohol som Šetlupovi so zaobstarávaním zásob a chystali sme sa na odchod, keď východ z našej rezidencie zastali nám kráľovské stráže. Najskôr sme netušili, čo to všetko má znamenať avšak môj skúsený intelekt začal tušiť dajakú zradu, ktorej zdroj však nedokázal odhaliť.

Až neskôr nám vládca bol tak láskaví vysvetliť, že bol nútený týmto radikálnym opatrením zabrániť nám v odchode, pretože sa jeho kmene už dlhé roky potýkajú s populačným úpadkom a on by bol preveľmi rád, keby sme boli tak láskaví a pomohli mu občerstviť genofond niektorého z národov. Tiež vraj mal to šťastie vidieť naše xediny, ktoré sú síce nevyhnutné k prežitiu v selskom pralese, avšak fungujú iba, ak sú zaplnené a to tie naše zjavne nie sú a preto sú na dlhšiu cestu v tomto nehostinnom kraji nanajvýš nevhodné. Bol tak milý a ponúkol sa, že ak zostaneme on sa pokúsi naše xediny zaplniť a potom nás, ako svojich poddaných vyšle do sveta, aby sme šírili meno jeho i Matkino a novú vieru medzi neveriacimi. Taktiež nám prisľúbil, že ak rozšírime rady jeho verných, neuvaria nás domorodci vo vriacom oleji, upustia aj od manikúry vytŕhaním nechtov, nepredhodia nás ako obeť krvilačným Chémam, nevyženú nás do pralesa bez xedinov, ba dokonca aj mučenia nás ušetria.

Po zvážení našej situácie a pádnych morálnych dôvodov Snílka Stískala Zámskeho, sme ja a môj verný priateľ prisahali vernosť Matke i vládcovi a prisľúbili sme, že zo všetkých našich síl a so svedomím boj s Časom zahájime, urobíme všetko pre záchranu Podstaty hmoty a šíriť meno vládcovo i Matkine v ďalekých krajoch budeme, aby sme tak vyhubili korene démonickej Nevedomosti.

Tak sa stalo, že sme sa obaja, po zvláštnom, hmlistom a opojnom prijímacom rituáli, stali členmi hrdého kmeňa Konzorov.

 Štvrtá kapitola, v ktorej autor a niekoľko jeho súkmeňovcov odhalia dávnu záhadu, prihodí sa niekoľko menších konfliktov s vládcom, autor sa dostane do nemilosti až sa mu napokon pošťastí vrátiť sa do vlasti. 

Čitateľ si ani len predstaviť nedokáže, ako sa nám prenáramne dobre žilo v kmeni Konzorov pod vedením vládcu a Matky, našich láskavých patrónov. Spolupracovali sme s Ekmuzmi na hľadaní podstaty hmoty, spoločne sme bojovali s Časom, oslavovali sme spoločné sviatky a spoločne sme sa bránili pred útokmi krvilačných pralesných tvorov zvaných Chémy, až kým sa niekoľkí z nás nerozhodli zistiť, čo sú tieto nebezpečné bytosti, ktoré ešte nikto nemal to šťastia vidieť, vlastne zač.

Vykradli sme sa teda potajme, hnaný nezdolateľnou zvedavosťou, s niekoľkými vernými Konzormi z Belasého paláca v Noc útok Chém, pričom sa ostatní poddaní strachom triasli a uchyľovali sa pod ochranné krídla svojich láskavých vládcov. Na námestí sme potom vyčkávali, skrytí v tieni statných stromov, na príchod neznámych vražedných bytostí, ktoré od príchodu novej bohyne Matky ohrozovali mierumilovné národy Štiavskej Bájnice.

Po polnoci sa z pralesa vynorilo niekoľko nezreteľných postáv, rozptýlili sa, rýchlymi krokmi sa približovali k Belasému palácu a k ostatným budovám a správali sa v celku podozrivo a nebezpečne. Keď boli už tak blízko nás, že by sme im i farbu očí dokázali rozpoznať, nebyť tieňov statných stromov, vyskočili sme po ráznom výkriku prekrásnej veliteľky nášho oddielu z našich skrýš a obkľúčili sme tie drzé pralesné potvory.

Vtom však vykukol mesačný kosák spoza mračna, osvetlil celé námestie a my sme miesto očakávaných netvorov uvideli len niekoľko ľudí snažiacich sa čosi záhadné podniknúť s miestnymi pamiatkami, ktorých sa Konzory od príchodu vládcu pod hrozbou vyhnanstva nemohli dotknúť. Bolo nám to všetkým nadmieru podozrivé a tak vyzvala veliteľka nášho oddielu rusovlasú vodkyňu cudzincov, aby bola tak milá a vysvetlila nám, s akým zámerom k nám zavítali. Tá prikázali svojim ľuďom, aby si sňali drevené masky a až vtedy vyšlo najavo, že bájne krvilačné Chémy nie sú nik iný, ako niekdajší Konzory, ktorí sa podľa oficiálnych správ začali strácať v pralese po príchode novej bohyne Matky.

„Boli sme prinútení odísť do vyhnanstva,“ porozprávala nám so slzami ľútosti v očiach rusovláska „pretože sme nesúhlasili s názormi novej bohyne Matky a neskôr s novotami, ktoré zaviedol vládca z vonka. Bez telesného kontaktu s hmotou nemôžeme predsa dospieť k jej Podstate a potom sú nám všetky teoretické vedomosti na nič. Bez toho, aby sme videli a cítili choroby vecí priamo, nemôžeme účinne bojovať s Časom. Riešenie tajomstva Podstaty hmoty a jej záchrana si vyžaduje mnohé poznatky, ale poznatky nie sú ničím, bez vlastných skúseností. Preto sa sem raz za čas vraciame a snažíme sa potajme naďalej praktizovať náš kult.“

Jej skutočne dojímavá reč nás všetkých oslovila, preto sme tieto stratené duše prepustili s prísľubom, že sa zo všetkých síl posnažíme a skúsime u vládcov presadiť ich a teraz už aj naše požiadavky.

Na druhý deň si nás vládca predvolal, pretože sa akosi dozvedel, že sme sa v Noc útoku Chém bez povolenia túlali po vonku. Až neskôr som zistil, že naše odhalenie mal na svedomí šiesty božský zmysel našej bohyne Matky. Predstúpili sme teda pred Snílka Stískala Zámskeho s odhodlaním využiť túto príležitosť a vysvetliť mu, aké nevyhnutné je praktizovanie kultu pre existenciu kmeňa Konzorov a že títo jednoduchý ľudia nadovšetko potrebujú telesný kontakt s hmotou, aby sa dopátrali jej Podstaty.

„Ale veď si uvedomte jedno,“ prehovoril po krátkej odmlke náš múdry vládca „ i vy ste predsa Ekmuzovia, vždy ste nimi boli a vždy aj budete. Už sa nemusíte zaoberať nečistými praktikami, veď o nich viete dosť. Obráťte sa preto radšej k duchovnu a rozjímajte nad priebehom praktizovania kultu.“

To sa však zjavne nepáčilo veľkej bohyni Matke, ktorá vstala zo svojho trónu, jej tri oči zažiarili spravodlivým rozhorčením a hromovým hlasom zavelila svojim strážam, aby nás okamžite zadržali.

„Už žiadne rúhanie sa!“ zvolala „Stačilo kacírov a podvratných živlov! Za znevažovanie nášho božstva budete pykať! Do vyhnanstva s nimi, nech ich tie Chémy, ktoré tak v obľube majú roztrhajú na kusy! A toho cudzinca vyžeňte hlboko do pralesa, avšak predtým ho zbavte xedinu!“

Statné stráže nás uchopili, ani brániť sme sa nedokázali a kamsi nás násilím odvliekli. Prinútili ma vypiť akýsi smrdutý nápoj nepodobný ničomu, čo som mal to šťastie na svojich cestách okúsiť, po ktorom som upadol do hlbokého bezvedomia a keď som sa z neho konečne prebral, bol som úplne sám kdesi uprostred hlbokého selského pralesa, samozrejme bez xedinu.

Dlhé týždne som blúdil, netušiac kde sa nachádza najbližšia obývaná oblasť, bez nádeje na záchranu, jedol som len korienky a hmyziu háveď čo sa mi pod nohami plazila a pil som iba rannú rosu. Keď som sa už vzdal nádeje, že raz znova uvidím svoju milú manželku a svoje deti, objavilo ma unaveného a špinavého niekoľko pytliakov. I v týchto nebezpečných zločincoch sa však našlo toľko ľudskosti, že ma zaviedli do prvého prístavného mesta, kde som natrafil na holandskú rybársku loď, ktorej kapitán bol tak láskavý a ponúkol sa mi, že ma odvezie do vlasti, nakoľko mu chýba v posádke skúsený felčiar. Tak som sa po mnohých útrapách konečne mohol vrátiť do svojej rodnej Británie, však na hrdý národ Konzorov, mojich verných súkmeňovcov, ktorí ma tak nezištne prijali medzi seba, budem spomínať až do konca svojich dní. 

  KONIEC.

Ladislav Petrovič

Ladislav Petrovič

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som primát s nedostatočným ochlpením a prírodovedným vzdelaním. Nerád prepadám panike a nerád prepadám "paniky". Som ďalej: ekológ, ateista, scifista, niekdajší punkrockový textár, agiliťák, ornitológ-amatér, syn, brat, vnuk, niekedy frajer, kamarát, niekomu možno i nepriateľ, parťák svojho psa, kolega, fotograf-začiatočník, majiteľ nehnutelnosti, občan, často účastník cestnej premávky... a tak podobne. Zoznam autorových rubrík:  Poviedky?PrírodaViera a nevieraSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu