reklama

druhá cesta do legendárneho mesta Štiavská Bájnica

Pokračovanie pre všetkých, čo sa ich to týka :-)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Druhá cesta do Kraja Nabských hradov za pokladom Mi-plodu

od lodného chirurga Lemuela Gullivera.

( alebo Lemuel Gulliver a Chrám Skaziek)

Prvá kapitola, v ktorej autor celkom náhodou objaví mapu k legendárnemu stratenému pokladu, rozhodne sa znova vybrať sa za dobrodružstvom a pokúsiť sa zachrániť svojich dávno stratených priateľov.

Na jeseň roku dvetisíc jeden, mohlo okolo ôsmej večer byť, vracal som sa zo svojej ordinácie do svojho londýnskeho bytu, keď tu zrazu znenazdajky zastal mi cestu záhadný starec. To, že to skutočne starec môže byť, som predpokladať mohol iba z jeho pomalších pohybov, nakoľko ho čierny baloniak halil a tvár mu široký klobúk zakrýval, z ktorého sa veselo kvapky jesenného dažďa odrážali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Už-už som ho chcel, vedomý si svojich výhod mladého silného úspešného muža a jeho nevýhod nižšieho zavalitého starca, šetrne na bok odstrčiť, avšak on prezieravo svoju pravicu akoby na pozdrav pozdvihol a tým všetky moje útočné plány zmaril. Bez jediného vysvetľujúceho slova podal mi potom malú drevenú skrinku a prstom do neďalekej tmavej uličky ukázal, akoby sa mi tým čosi naznačiť snažil, čo i istotne jeho zámerom bolo.

V krabičke našiel som veľký starý trochu už hrdzavý kľúč a keď som sa chcel s mnohými otázkami na toto podivné stretnutie k záhadnému starcovi sa obrátiť, jeho už nikde nebolo, akoby sa pod zem či na iné podobné miesto prepadol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zvedavosť ma teda do tej tmavej nebezpečne vyzerajúcej uličky zahnala, kde objavil som len jediné kovové dvere visiacim zámkom zaopatrené, do ktorého, ako som bol vďaka svojim nespočetným skúsenostiam správne vydedukoval, kľúč pasoval. Otvoril sa mi tak vstup do tmavej vlhkej a ako i ulička rovnako nebezpečne vyzerajúcej pivnice, pre tieto typy tmavých a nebezpečne vyzerajúcich londýnskych uličiek charakteristickej. Vo vnútri takmer ničoho nebolo, len jediný lúč ostrého svetla pochádzajúci z mne neznámeho zdroja osvetľoval akýsi podstavec, na ktorom truhlica zdobená mne povedomými znakmi, objavenými už na budovách Štiavskej Bájnice, stála.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

I keď inokedy majstrovsky ovládať dokážem výbuchy vlastných emócií, tentokrát sa mi to akosi z rúk vymklo a ja som sa za hlasného jasotu svižnými skokmi ihneď k podstavcu doručil a nešetrne, najrôznejších očakávaní plný, som zámok na truhlici vylomil.

Čitateľ snáď ani hádať sa neodváži, čo som v tej truhlici objavil a tak mu to, neborákovi nedočkavému, radšej ihneď vyrozprávam. Zožltnutý zvitok akéhosi starobylého pergamenu sa v tej truhle nachádzal, na ktorom po pozornom preštudovaní tušil som spoznať mapu ďalekého exotického ostrova Selsko, čo som mal to šťastie už raz v minulosti navštíviť a na tejto mape červenou čiarou vyznačenú cestu videl som, vedúcu podľa všetkého k miestu, kde vraj ukryté sú kompóty z plodov legendárneho Stromu Poznania, teda k miestu, kde by sa nachádzať mal bájny poklad Mi-plodu. Tiež presné miesta najrôznejších zákerných a životu nadmieru nebezpečných nástrah tu vyznačené boli, ktoré tu kedysi preslávený francúzsky korzár Divoký Andrú Cmeyt bol nastražil pre nepovolaných návštevníkov jeho budúcej hrobky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak ma moja dobrodružná povaha vydať sa znova na objavnú cestu priviedla a keďže som mal podľa starodávnej mapy do Kraja Nabských hradov sa vydať, rozhodnutie, že tiež pomôcť svojim niekdajším súkmeňovcom, svojim tragicky strateným priateľom sa pokúsiť musím, prišlo mi úplne samozrejmým.

Po nevyhnutných prípravách na tak dlhú a namáhavú výpravu znova som teda, ako už toľkokrát, ľahkomyseľne ako lodný chirurg na americkú obchodnú loď menom Umba nastúpil a vydal som sa hľadať odpovede na mnohé záhady tohoto i mnohých iných svetov.

Druhá kapitola, v ktorej sa autor do Kraja Nabských hradov dostane, za pomoci svojej nevídanej inteligencie prekoná prvú zákernú nástrahu, pričom mu nemalou mierou pomôže i nečakaný a nadmieru udivujúci pomocník.

Po strastiplnej plavbe, na ktorej stratili sme niekoľko členov posádky, nakoľko na nevyliečiteľnú chorobu menom morské sklamanie onemocneli, zakotvili sme vo výsostných vodách Kraja Nabských hradov a ja som sa znova krásou tohoto nevídaného pobrežia kochať mohol.

Keď som na breh vystúpil a započal som svoju cestu po tunajších mestách, aby som si zásoby a informácie občerstvil, prekvapilo ma nadmieru, že po celej tejto prezvláštnej krajine už preslávená je Štiavská Bájnica, že mnohí toto legendárne mesto pravidelne navštevujú, avšak jedna vec ma prenáramne udivila. Nikto sa o kmeni Konzorov zmieniť neodvážil i keď zopár domorodcov dejín znalých už o nich v bájkach a rozprávkach počulo.

Po rozlúčení s kapitánom lode Umba prvou mojou starosťou bolo zaobstarať si nový xedin, tentokrát však do polovice naplnený a tiež niekoľko prepotrebných inštrumentov na prieskum tropických pralesov vhodných.

Takto vystrojený a zásobený vydal som sa po návšteve niekoľkých zaujímavejších miest úplne sám do hĺbky pralesa selského, aby som na poklad Mi-plodu i na svojich stratených priateľov natrafil.

Po mnohých únavných míľach chôdze vlhkým dažďovým lesom narazil som na mohutnú rieku plnú bahna a rôznych choroboplodných nánosov, medzi domorodcami známou ako Dopvod, na ktorej podľa mapy ležať mal ostrov prvej nástrahy, kde získať som mal akýsi prvý kľúčový predmet. Napriek svojim mnohým dobrodružstvám a nemalým skúsenostiam ani len tušiť som nemohol, čo ma na tomto neprebádanom vodnom toku čakať môže. Hnaný ale neskrotnou vášňou k dobrodružstvu spustil som svoj nafukovací čln na jej hladinu a dolu prúdom zviezol som sa až k ostrovu, kde sa chrám Bludu nachádzať mal.

Keď potom na breh tohoto chmúrneho kamenistého ostrova vystúpil som, studený pot ma napriek tropickému teplu zalial, pretože čosi nevídané, čosi fantasknému zjaveniu podobné som tu zrazu zazrel. Predo mnou vznášala sa asi stopu nad zemou nádherná ženská postava, prenádherná éterická bytosť s očami tak podmanivými aké si čitateľ akiste ani predstaviť nedokáže.

„Zdravím ťa pútnik z krajiny ďalekej, preslávený dobrodruh Gulliver.“ prihovorila sa mi upokojujúcim spevavým hláskom „Som Galadriel a kedysi, pred tvojou prvou návštevou v tejto smutnej krajine, i ja súčasným vládcom Štiavskej Bájnice slúžila som, lež ako Konzor vládcom blízky mnohé ich tajomstvá odhalila som, za čo ma bohyňa Matka v túto podobu zakliala na tento nehostinný ostrov vyhnala. Rozhodla som sa preto, že ti pomáhať budem v čom viem, aby som aspoň pravdu svoju dokázala, že i Konzory schopní sú získať skrytý poklad Mi-plodu.“

Éterická Galadriel prezradila mi potom, ako sa k chrámu Bludu dostanem, ako mám zákernú pascu tu ukrytú prelstiť a ja som sa vydal svoj prvý kľúčový predmet získať. Chrám Bludu nachádzal sa na vysokej ťažko prístupnej skale, kam som sa odvážne vyštveral. Tá budova tak trochu kamenné chrámy starých Sumerov mi pripomenula. Plný spletitých chodieb bola, nemálo sa preto podobala slávnemu palácu Labirintos, v ktorýchto chodbách ani tak skúsenému cestovateľovi s vyspelým orientačným zmyslom, ako som bezpochyby ja, nebolo veru ľahké vysomáriť sa.

Avšak vďaka dobrej rade prekrásnej Galadriel podarilo sa mi prekonať všetky tieto nastražené prekážky. Skrz steny, čo sa mi z nepochopiteľných príčin neustále do cesty stavali, som len jednoducho prešiel, pretože som podľa inštrukcií v ich pochybnú existenciu veriť odmietol. Tak som sa do veľkej modrej sály dostal, kde vo vzduchu vznášal sa prvý kľúčový predmet, ktorým modrá kartuša s nápisom v záhadnom starodávnom jazyku bola.

Keď som sa ju pokúšal silou získať, nešlo to, avšak ihneď, ako mi pri tej námahe xedin z vrecka vypadol, kartuša akoby ožila a s mnohými halivúdskymi svetelnými efektmi vliezla doň. Vytušil som preto, veď i v dejinách a mytológii mnohých národov sveta vzdelaný som, že xediny pôvodne kvôli takýmto kartušiam zhotovila niektorá z bývalých bohýň Matiek, ktorá zrejme Divokému Andrú Cmeytovi bola pomáhala nástrahy na ceste k pokladu Mi-plodu vedúcej budovať.

Po úspešnom ukončení prvej namáhavej úlohy odviezli sme sa spolu s éterickou Galadriel na breh, kde na neširoký chodníček viditeľne ľudskými nohami vyšliapaný natrafili sme, po ktorom vydali sme sa za ďalším dobrodružstvom.

Tretia kapitola, v ktorej autor objaví osadu potomkov jedného prastarého národa, kde natrafí na stopu svojich stratených priateľov, zorganizuje nadšenú expedíciu a spoločne so svojimi druhmi prekoná ďalšiu zákernú prekážku.

Nami objavená lesná cestička k vrcholom večne zasneženej hory Raova viedla, kde napokon na malú osadu, domorodcami Veličná zvanú, natrafili sme. Strechy drevených zrubov kožami veľkých zvierat pokryté boli a medzi týmito primitívnymi obydliami čulí a zvedaví ľudkovia pobehovali.

Miestni nás privítali vrúcne, chlebom a soľou, i od nich som sa neskôr dozvedel, že to ľudia z ich rodu priamymi potomkami niekdajšieho štiavskobájnického národa Obyvateľov sú. Tento milý pohostinný jednoduchý ľud, o ktorom mnohí neprajní domorodci z ostatných kútov Kraja Nabských hradov všakovaké nepravé bájky rozprávajú cudzím cestovateľom, hlavne Američanom, čo uveriť všetkému náchylní sú, tak tento ľud nedokázal pochopiť naše veľké ciele, ktoré oni v tej svojej jednoduchosti za zbytočnosť považovali. Preto k svojmu svetaskúsenému náčelníkovi nás odporučili, ktorý vraj Konzorov veľmi dobre poznať ráči i mnoho útrap s nimi zdieľať nútený bol, keď vo vyhnanstve v Štiavskej Bájnici nejaký čas pobudol. Náčelníci tohoto prazvláštneho kmeňa totiž pred tým, ako svoj post zaujmú, do dobrovoľného vyhnanstva k neznámym kmeňom sa vydajú, aby svojim návratom potom dokázali, že svojmu národu verní sú.

Náčelník, volal sa Veličenstvo, prijal nás s otvorenou náručou a bez okolkov nám oznámiť ráčil, že skupinka Konzorov, pred časom do pralesa selského vyhostená už niekoľko mesiacov, tajac svoju identitu, medzi jeho ľudom azyl našla a všetky radosti života na hore Raova s nimi spoločne zdieľa.

Poradoval som sa veru poriadne, keď pri slávnostnej hostine, na počesť mojej preslávenej osoby usporiadanej, znova svojich starých priateľov, verného Šetlupa, veselú tančiacu Víliu, striebrorukého Mydasa a jeho verných psov i svetaznalú zvodnicu Šádam, som stretnúť mohol. Ako som sa od nich dozvedel, v pralese sa k nim neskôr niekdajšia členka kmeňa Ekmuzov, múdra Tarmia, pridala, ktorá svojimi hriešnymi sympatiami ku kacírskym Konzorom bohyňu Matku popudila. Zvítali sme sa, ja som im predstavil éterickú Galadriel, ktorej príbeh oni už dobre poznali a vyrozprával som im, čo všetko ma cestou sem postretlo i čo ma sem vlastne priviedlo.

Napokon požiadal som skromne Veličenstvo o dovolenie výpravu zorganizovať za pokladom Mi-plodu, ktorý vraj dľa bájok prestíž a autoritu získať umožňuje. Veličenstvo, taktiež dobrodruh a preslávený hľadač pokladov i rôznych iných stratených vecí, nadšene mi pomoc prisľúbiť ráčil a ponúkol sa tiež, že sa k našej výprave pridá, ako i prekrásna Galadriel, ktorá už predtým pomoc mi prisľúbila.

Náčelník nám tiež pripomenúť nezabudol, že podľa miestnych legiend cestu k ďalšiemu kľúčovému predmetu vraj akási prastará bytosť stráži, medzi lesným ľudom ako Sasqač známa. Preto sa on pred započatím našej cesty najskôr so svojim osobným šamanom poradil a ani zopár podivne a nezdravo páchnucich amuletov a talizmanov pribaliť si nezabudol.

Naša početná výprava vydala sa v jedno hmlisté ráno na dlhú púť až k susednému vrchu Ťažkej hmly, kde až k jaskyni Mnohých Triníg po preťažkom výstupe dostali sme sa. Tu s jazykmi po kolená vydávať sme započali zo svojich hrdiel funivé zvuky a hlasno i surovo preklínať sme začali túto namáhavú cestu.

Vtedy sa z hlbín jaskyne strašné vrčanie ozvalo, čo nás, dá sa povedať, nielen prekvapilo, ale i patrične vystrašilo. Ja i Šetlup obrannú pózu bojovníkov konzorských zaujali sme ihneď, Veličenstvo svojimi talizmanmi zachrastil, pričom krkolomný šamanský tanec predviedol, Mydas vodítka svojich rozzúrených vrčiacich psov pevne zvieral, Vília, Šádam a Tarmia uchýlili sa do bezpečia za naše hrdinské mužské chrbty, len Galadriel prívetivými slovami neznámeho tvora vyzvala, aby nám ubližovať neráčil.

Po jej nežných slovách z jaskyne vystúpila zarastená človeku podobná bytosť, ruku na pozdrav pozdvihla, slušne sa uklonila a hutným hlasom takto prehovorila:

„Som Bujak, posledný z rodu ľudí bylinypojedajúcich. Celý môj rod táto nová bohyňa Matka vyhubila a mňa sťa svojho nenávideného otroka strážiť nechala cestu k druhej modrej kartuši. Veľmi preto dúfam, že sa vám túto hádanku rozlúštiť podarí a potom ja s vami ujsť budem môcť, pretože naďalej tŕpnuť na tomto mieste otravnom ma už veru preveľmi nebaví.“

Prijali sme teda i Bujaka do našej výpravy a ja, ako známy riešiteľ tých najtajomnejších záhad, vybral som sa do hlbín jaskyne Mnohých Triníg v spoločnosti svojho verného spoločníka Šetlupa, zatiaľ čo ostatní vstup strážiť a v prípade, že sa nám do hodiny vrátiť nepodarí, za nami vydať sa za úlohu mali.

V jaskyni, také chýry sa medzi domorodcami šírili, vraj pochované sú všetky bohyne Matky od počiatku strašných národov Štiavskej Bájnice a preto sme prenáramne opatrne postupovať museli, aby sme dajakého ducha niektorej prastarej harpye nevyrušili.

Keď sme dlhú tmavú chodbu plnú akiste smrteľne jedovatej hmyzej a pavúčej hávede prekonali, keď sme sa po slizkom a zablatenom kamennom tobogane znenazdajky spustili, keď sme svižným krokom pomedzi šľahajúce plamene a zo stien vystreľujúce otrávené šípy prebehli, keď sme cez kamenný most ponad rieku smrtonosnej lávy prešli, keď sme sa cez sieň Pohany dostali, v ktorej nás duše dávnych Matiek a rôznych pekelných netvorov neustále osočovali, aby nás tým k úteku prinútili, ocitli sme sa v priestrannej jaskyni, v ktorej sa vo vzduchu vznášala druhá modrá kartuša, ktorú sme takto do xedinu získali.

Po tomto úspechu sme však už nevedeli, ako postupovať ďalej máme a ani mapa nám už ďalšie inštrukcie poskytnúť nemohla. Napokon ale celý problém bystrý Bujak rozriešil, keď obe kartuše na mapu položil a z nápisov v nich obsiahnutých tak vyznačenie trasy k pokladu Mi-plodu vytvoril. Skrýša podľa toho v nehostinnom púštnom údolí Kalabár nachádzať sa mala, kam sa ihneď celá naša výprava vydala, aby sme konečne slávny poklad korzára Divokého Andrú Cmeyta získali.

Štvrtá kapitola, v ktorej autor a jeho spoločníci znova panovníkov Štiavskej Bájnice stretnú, podarí sa im mnohé ďalšie ťažkosti zvládnuť, objavia pradávnu hrobku a autor sa konečne môže vrátiť do vlasti.

V pustom horúcom údolí Kalabár, kde len zriedka suché kry a všakovaké podivné sukulenty rásť sa odvažovali, zaútočilo bez varovania na našu výpravu rozzúrené vojsko Ekmuzov vedené samotnou bohyňou Matkou.

Zo všetkých strán nás jej verní vojaci obkľúčili, cerili na nás svoje žiarivo biele chrupy, mávali hrozivými smrtonosnými zbraňami i plnými xedinmi a celkovo nás na životoch ohrozovali.

Vtedy pred nás samotná veľká Matka predstúpila a gestom hlavy nám svoje očakávanie, že by sme mali byť náramne poctený jej záujmom, naznačila. Lež teraz sa už asi nikdy nedozviem, ako by prebehlo potrestanie nášho spupného mlčania, či nás zakliať bohyňa chcela, či na mieste v prach obrátiť, pretože v tej chvíli éterická Galadriel z odvrátených strán našich myslí úžasnú nymfu Révu svojim spevom privolala, ktorá vlastnoručne stvorené zázračné pečivo vo svojich rukách niesla s úmyslom besnejúce vášne nimi upokojiť.

Lež náš spoľahlivý Mydas domnieval sa, že to akiste dajaká zákerná obeť musí byť, ktorú by sme my bohyni sťa prejav našej pokory ponúknuť mali a preto vrhol sa hrdinsky svojimi smrtonosnými argentujúcimi rukami proti pekelnému podnosu, pričom jeden nevinný v ceste mu prekážajúci ker a v ňom nič netušiaceho králika ukrytého v strieborné súsošie nechtiac zmenil a všetko to zázračné pečivo vrhol na nevzhľadnú tvár živej bohyne Matky.

To síce Révu prekvapilo i vyľakalo, pretože takto už vydaná napospas bohyni zostala, avšak vrhnuté pečivo napriek nášmu zhrozeniu patrične zapôsobilo a stalo sa čosi tak otrasné a tak prekvapujúce, že čitateľovi radím, nech si to ani predstaviť nepokúša, pretože krvilačné ústa bohyne Matky sa do úsmevu podobnej grimasy natiahli.

V tento strašný moment, keď nám všetkým, i bytostiam tak odolným ako Galadriel či Réva, srdcia kamenieť od toho pohľadu začali, vystúpil z davu môj starý známy bývalí kapitán lode Horehronec a dnes panovník Štiavskej Bájnice, Snílek Stískal Zámsky a takto k nám prehovoril:

„Som veľmi rád, moji drahí, že to takto dopadlo, bo to ja som bol ten, kto vám k mape dopomohol, veď ako panovník veľmi dobre viem, že len silami spoločnými získať môžeme slávny poklad Mi-plodu. Vedzte, že za posledný čas dejiny študoval som a dostalo sa mi poznatkov, podľa ktorých tento poklad i vám Konzorom, avšak hlavne Ekmuzom patrí, nakoľko preslávený korzár Divoký Andrú Cmeyt prapredkom bol dnešnej bohyne Matky, mojej milovanej ženy a kráľovnej. Preto toto miesto nám posvätné je a my ho Chrámom Skaziek voláme. I z týchto závažných a pádnych dôvodov zaplatiť by ste mali vstupné do údolia Kalabár, nakoľko toto pod našou správou nachádza sa a inflácia v dnešných časoch tak značná nás núti takto postupovať.“

Sladké hrozby panovníka nás však oklamať nemohli, veď sme mali múdru Tarmiu, ktorá až priveľmi dobre vedela, ako to vlastne s tou príslovečnou infláciou vlastne je a i to, že tá v nijakom známom prípade tak krutá nemôže byť.

Za výdatnej pomoci nymfy Révy – zázračnice a éterickej Galadriel bojovali sme zo všetkých svojich síl sťa divé šelmy a počas statočného taktického ústupu, keď veľkou rýchlosťou hnali sme sa cez piesok, aby sme takto rozvíreným prachom nášho nepriateľa zmiatli, roztvorila sa pod našimi nohami zem. Tak sa nám prenasledovateľom našim z dohľadu stratiť podarilo, avšak v smrdutej šachte plnej všakovakej smrteľne jedovatej a zlej plazej hávede sme sa ocitli. Hady, ktoré nás zdalo sa nevítali s otvorenou náručou, veď každý vzdelanejší človek vie, že takéto potvory ani žiadnu nemajú, však Šádam smelo zahnala a Vília svojim prekrásnym tancom upokojila.

Tu ma môj verný spoločník Šetlup na záhadné znaky na stenách vyryté nie nepodobné znakom na dvoch modrých kartušiach upozornil, ktoré som sa bez váhania študovať započal. Avšak ani za pomoci Galadriel a Veličenstva nezmohli sme sa na žiadne logickejšie vysvetlenie a iba nespočetné poznatky bystrého starobylého Bujaka umožnili mi rozlúštiť i túto záhadu.

Tie slová na stenách v jazyku pradávnych Múzkonzorov písané boli, ktorí akiste sťa otroci Divokého Andrú Cmeyta tieto šachty hĺbiť nútení boli a pravdepodobne i zaváraniny z plodov Stromu Poznania, ktoré slávny korzár ulúpil, na tomto smutnom mieste chystali a konzervovali. Tieto nápisy teda upozorňovali nás na tretiu modrú kartušu, ktorá nám nad hlavami vo vzduchu visela a preto sme ju akiste nepostrehli. Keď škárou v strope lúč slnka cestu si do šachty prerazil, tak cez túto kartušu prešiel a na modrý sa zmenil a my sme potom pod tento lúč mapu s prvými dvoma kartušami položili, zjavilo sa nám presné miesto, kde sme kopať mali. Náramný náskok pred Ekmuzmi takto získali sme, tuším tak dva roky, a preto neváhali sme a do práce sme sa dali.

Všetko svoje vybavenie rozdal som medzi nedočkavými priateľmi a v potu tváre spoločne sme na vykopaní pokladu pracovali. Po úmornej námahe, keď snáď mnoho libier piesku vyťažili sme, svojím krompáčom narazil som na tvrdú skalu. Ihneď som dychtivo posledné zvyšky piesku odhrnul a tak nápis rovnaký ako na kartušiach v kameni vyrytý objavil som. S pomocou mocného Bujaka a Veličenstva zodvihli sme pieskovcový poklop, čo cestu do hrobky korzára Divokého Andrú Cmeyta zakrýval a plní najrôznejších pocitov zliezli sme dolu.

Keď nám nymfa Réva svojím kúzlom posvietila vstúpili sme do akéhosi kabinetu rarít, kde od vypchatých jednorožcov a dvojhlavých oviec po starodávne pohanské sošky a parné hrnce Poki všakovaké prapodivné predmety zhromaždené boli, avšak to bola iba prvá miestnosť. V ďalšej miestnosti objavili sme už systematicky usporiadané zbierky, hlavne všakovaké plody od výmyslu sveta, čo na Cmeytove zdĺhavé pátranie po Mi-plode poukazovalo. Uprostred tretej, najväčšej miestnosti stál sarkofág, v ktorom zrejme slávny korzár pochovaný bol a pozdĺž stien tejto krypty celé rady poličiek sa tiahli, ktoré nemálo zaprášených zaváraninových fliaš obsahovali.

Tieto sme si my, ako verný priatelia, spravodlivo rozdelili a na mieste ihneď skonzumovali, aby sa nedajbože do rúk nepravých ľudí, teda zákerných a nespravodlivých Ekmuzov, nedostali. V tom momente do nás tá neopísateľná nadľudská zázračná sila vstúpila a náš vedecký prístup k prírodnej i humánnej skutočnosti sa takýmto nevšedným spôsobom značne prehĺbil. Nový ľudia sa z nás týmto pádom stali a v momente osvietenia rozhodli sa moji priatelia nový národ založiť a ja som im prisľúbil, že sa čoskoro vrátim, avšak svoju prax a rodinu napospas svojim londýnskym kolegom zanechať nemôžem.

Priatelia ma pochopili a ochotne ma do jedného z prístavných miest Kraja Nabských hradov odprevadili, kde som sa s nimi so slzami v očiach rozlúčil a na japonskú veľrybársku loď som nastúpil, ktorej posádku som ešte prv o nesprávnosti hubenia vzácnych a nepostrádateľných druhov morskej fauny patrične poučil. Po úmornej ceste vrátil som sa k svojej rodine a dobre vynášajúcej praxi, ktorá od prehĺbenia môjho vedeckého prístupu k prírodnej i humánnej skutočnosti vynášala ešte viac, avšak čoraz častejšie spomínal som na svojich priateľov, hlavne na podmanivé oči Galadriel.

KONIEC.

Ladislav Petrovič

Ladislav Petrovič

Bloger 
  • Počet článkov:  13
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som primát s nedostatočným ochlpením a prírodovedným vzdelaním. Nerád prepadám panike a nerád prepadám "paniky". Som ďalej: ekológ, ateista, scifista, niekdajší punkrockový textár, agiliťák, ornitológ-amatér, syn, brat, vnuk, niekedy frajer, kamarát, niekomu možno i nepriateľ, parťák svojho psa, kolega, fotograf-začiatočník, majiteľ nehnutelnosti, občan, často účastník cestnej premávky... a tak podobne. Zoznam autorových rubrík:  Poviedky?PrírodaViera a nevieraSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu